Úvodné články

     Väčšina ľudí pozerá na pozemský život ako na boj.
     Život však nie je boj, ale hra.
    Je to však hra, ktorú nemôžeš hrať bez vedomostí zákonov pozitívneho myslenia.

     Život je hra, ktorú vynašlo univerzálne vedomie a hrá ju pre moje potešenie. Existujem od začiatku všetkých vekov. Moje narodenie je len začiatkom nového úseku vo večnej hre života. Život ma pozýva, aby som sa hral s vesmírom, v ktorom žijem. Ako on o mne spolurozhoduje, tak aj ja o ňom tiež spolurozhodujem.

      Život je všetkoobsahujúce vedomie, ktoré preniká všetkým bytím a naplňuje ho.
     Preto všetko, čo je, žije a má vedomie.
    Život je pôsobenie jednej sily, ktorej hovoríme Boh.

     Život je plynúca, životná energia.
     Pokiaľ nie je akceptovaný nejaký aspekt tejto energie, vzniká nerovnováha: na jednej strane sa energie nahromadia, na druhej je ich nedostatok.

     Jeden pozemský život je doba bytia jedného tela, ktoré obývam - akýsi malý výsek z môjho večného bytia.
     Jeden deň v škole života.

     Na konci takéhoto života sa moje vedomie uvoľní z tela, ja sa odpútam a vraciam sa opäť domov, aby som spracoval svoje skúsenosti, urobil si “domáce úlohy” a pripravil sa na nové poznatky - na “nový” život v novom tele.
     A tak to ide dookola.

     Našou pozemskou úlohou je prejsť od “mať - cez byť - k vôli tvoriť".
     Od inštinktu cez ego k pravému bytiu - a tým k Bohu.
     Ale, kto sám na sebe nepracuje, na tom pracujú ostatní. Kto neustále nepočuje to, čo je neprepočuteľné a nevidí to, čo má priamo pred očami, ten sa nesmie diviť, keď jedného dňa prestane vidieť a počuť.

     Sám ale rozhodujem o tom, či sa pozemskej hry zúčastním ako hráč, alebo ako hracia figúrka.
     Keď v hre otvorím nejaké dvere, tj. nejaký problém a vyriešim tak nejakú životnú úlohu, dostávam sa k ďalšiemu políčku, kde ma znovu čaká ďalší krok.

     Život s nami často hrá “Človeče, nehnevaj sa.”
     Napríklad sa mi stane, že nemôžem nájsť kľúče od auta alebo od domu a stojím vonku v daždi. Alebo som na letisku a zistím, že som si zabudol letenku alebo pas.

     Keď človek pochopí pozemský život ako hru, nemôže si už sťažovať na “problémy”.
    Tie sú totiž práve zmyslom tej hry.
     Keď môj spoluhráč v šachu urobí dobrý ťah alebo pri tenise dobre odpáli loptičku, tak si tiež nesťažujem, naopak ma to motivuje, aby som zo seba v hre vydal to najlepšie. Keby som mal neschopného spoluhráča, hra by ma čoskoro začala nudiť. Keby som stále len vyhrával a nikdy nebol k ničomu motivovaný, naše schopnosti by čoskoro zakrpateli a nakoniec vymizli úplne.

    Kto si myslíš, že si?
     Na začiatku si bol súčasťou bytia. Aby si mohol prežiť to, čo si, stal si sa individualizovanou časťou jedného vedomia. Dobrovoľne si prešiel bránou zrodenia do ľudskej existencie, aby si sa zúčastnil hry života. Zvolil si si, že budeš človek, a tým si zároveň prijal vedomé ľudské myslenie.
     Teraz je načase ukončiť experiment duality, ktorý tu na Zemi prebieha.

    Stále ešte hľadáš to jedno jediné, pôvodný stav bytia, pravý život?
     Žiadny vynález ľudského ducha, aj keby bol sebelepší, ťa nepriviedol ani o krôčik bližšie k tvojmu cieľu.
     Potom hlboko vo svojom vnútri vieš, že máš všetko, čo k tomuto ozajstnému životu potrebuješ. Vieš, že všetky problémy existujú iba v tvojich predstavách. Vieš, že za hmlou svieti slnko. Chceš konečne domov, do svetla.
     A jedného rána sa prebudíš - a mydlová bublina je fuč. Máš všetko, po čom si vždy túžil, a si konečne sám so sebou. To je to, čo si stále hľadal, a to je všetko!
     To sa ale môže stať iba vtedy, až svojmu egu naďalej nedovolíš, aby udržiavalo ilúziu oddelenosti.

     Keď sa pozriem do zrkadla a vidím svoje telo, môžem povedať: “To je moje telo.”
     Kto to ale hovorí? Telo predsa nemôže patriť samo sebe. V tom tele teda musí byť niekto, kto hovorí: “To je moje telo.”

     Telo je hmota. Hmota nevie myslieť, nevie cítiť, nevie si pamätať, to dokáže iba vedomie. Ja ale dokážem myslieť, cítiť a pamätať si, dokážem túžiť po svojej vlastnej dokonalosti.
     Takže som vedomie. 

“Buďte dokonalí, tak ako je dokonalý náš Otec na nebesiach.”

V týchto slovách je obsiahnutá všetka úloha nášho bytia.

To ale neznamená odvrátenie sa od vonkajšieho sveta, lebo vonkajší svet je iba odrazom sveta vnútorného a tým aj jeho súčasťou.

Okamih trpezlivosti môže uchrániť pred veľkým nešťastím, okamih netrpezlivosti dokáže zničiť celý život. - Čínske príslovie

Každý z nás v sebe nosí dve povahy: KAINA a ÁBELA.
Meno Kain znamená “majetok”. KAIN je časť človeka, zameraná na seba, chamtivá a panovačná, ktorá stále skúša niečo získať do svojho vlastníctva alebo iným vnútiť svoju vôľu. Inými slovami KAIN v nás, chce vlastniť, panovať, presadzovať sa.

Zmysel môjho života tkvie v precitnutí v sebe samom.
Poznať, kto som. Kde stojím? Kam chcem ísť? Čo odo mňa život chce? Ako to môžem splniť?
Znamená to nechcieť byť niekto iný, ale úplne prijať sám seba.
Prevziať svoje duchovné dedičstvo a prijať hojnosť.

Poznať, že som vládcom v obrovskom univerze, univerze svojho tela. V tejto ohromnej ríši je každá moja myšlienka zákonom, určuje, či budem zdravý alebo chorý, určuje akýkoľvek môj osud.

     Prišiel som sem s určitým úmyslom.
     Jeho realizáciu dosiahnem iba vtedy, keď spoznám svoju životnú úlohu, prijmem ju a splním.

     Zmysel svojho života spoznám keď si položím tieto otázky:

    Prišiel som na tento svet s určitým úmyslom. Dokážem ho realizovať iba vtedy, keď spoznám, aké je moje poslanie, prijmem ho a splním.

    Povolanie by malo byť niečo, pre čo človek žije, nie z čoho je živý!!!
    Nikto nemôže byť vo svojom povolaní úspešný, keď nemá svoju prácu rád. Keď nie sú povolanie a poslanie jedno a to isté, neslúžia sebarealizácii a nie sú na úžitok.