Zákony pozitívneho myslenia (1 - 14) + (15 - 30)

     Väčšina ľudí pozerá na pozemský život ako na boj.
     Život však nie je boj, ale hra.
    Je to však hra, ktorú nemôžeš hrať bez vedomostí zákonov pozitívneho myslenia.

     Život je hra, ktorú vynašlo univerzálne vedomie a hrá ju pre moje potešenie. Existujem od začiatku všetkých vekov. Moje narodenie je len začiatkom nového úseku vo večnej hre života. Život ma pozýva, aby som sa hral s vesmírom, v ktorom žijem. Ako on o mne spolurozhoduje, tak aj ja o ňom tiež spolurozhodujem.

      Život je všetkoobsahujúce vedomie, ktoré preniká všetkým bytím a naplňuje ho.
     Preto všetko, čo je, žije a má vedomie.
    Život je pôsobenie jednej sily, ktorej hovoríme Boh.

     Život je plynúca, životná energia.
     Pokiaľ nie je akceptovaný nejaký aspekt tejto energie, vzniká nerovnováha: na jednej strane sa energie nahromadia, na druhej je ich nedostatok.

     Jeden pozemský život je doba bytia jedného tela, ktoré obývam - akýsi malý výsek z môjho večného bytia.
     Jeden deň v škole života.

     Na konci takéhoto života sa moje vedomie uvoľní z tela, ja sa odpútam a vraciam sa opäť domov, aby som spracoval svoje skúsenosti, urobil si “domáce úlohy” a pripravil sa na nové poznatky - na “nový” život v novom tele.
     A tak to ide dookola.

     Našou pozemskou úlohou je prejsť od “mať - cez byť - k vôli tvoriť".
     Od inštinktu cez ego k pravému bytiu - a tým k Bohu.
     Ale, kto sám na sebe nepracuje, na tom pracujú ostatní. Kto neustále nepočuje to, čo je neprepočuteľné a nevidí to, čo má priamo pred očami, ten sa nesmie diviť, keď jedného dňa prestane vidieť a počuť.

     Sám ale rozhodujem o tom, či sa pozemskej hry zúčastním ako hráč, alebo ako hracia figúrka.
     Keď v hre otvorím nejaké dvere, tj. nejaký problém a vyriešim tak nejakú životnú úlohu, dostávam sa k ďalšiemu políčku, kde ma znovu čaká ďalší krok.

     Život s nami často hrá “Človeče, nehnevaj sa.”
     Napríklad sa mi stane, že nemôžem nájsť kľúče od auta alebo od domu a stojím vonku v daždi. Alebo som na letisku a zistím, že som si zabudol letenku alebo pas.

     Keď človek pochopí pozemský život ako hru, nemôže si už sťažovať na “problémy”.
    Tie sú totiž práve zmyslom tej hry.
     Keď môj spoluhráč v šachu urobí dobrý ťah alebo pri tenise dobre odpáli loptičku, tak si tiež nesťažujem, naopak ma to motivuje, aby som zo seba v hre vydal to najlepšie. Keby som mal neschopného spoluhráča, hra by ma čoskoro začala nudiť. Keby som stále len vyhrával a nikdy nebol k ničomu motivovaný, naše schopnosti by čoskoro zakrpateli a nakoniec vymizli úplne.

    Kto si myslíš, že si?
     Na začiatku si bol súčasťou bytia. Aby si mohol prežiť to, čo si, stal si sa individualizovanou časťou jedného vedomia. Dobrovoľne si prešiel bránou zrodenia do ľudskej existencie, aby si sa zúčastnil hry života. Zvolil si si, že budeš človek, a tým si zároveň prijal vedomé ľudské myslenie.
     Teraz je načase ukončiť experiment duality, ktorý tu na Zemi prebieha.

    Stále ešte hľadáš to jedno jediné, pôvodný stav bytia, pravý život?
     Žiadny vynález ľudského ducha, aj keby bol sebelepší, ťa nepriviedol ani o krôčik bližšie k tvojmu cieľu.
     Potom hlboko vo svojom vnútri vieš, že máš všetko, čo k tomuto ozajstnému životu potrebuješ. Vieš, že všetky problémy existujú iba v tvojich predstavách. Vieš, že za hmlou svieti slnko. Chceš konečne domov, do svetla.
     A jedného rána sa prebudíš - a mydlová bublina je fuč. Máš všetko, po čom si vždy túžil, a si konečne sám so sebou. To je to, čo si stále hľadal, a to je všetko!
     To sa ale môže stať iba vtedy, až svojmu egu naďalej nedovolíš, aby udržiavalo ilúziu oddelenosti.

     Keď sa pozriem do zrkadla a vidím svoje telo, môžem povedať: “To je moje telo.”
     Kto to ale hovorí? Telo predsa nemôže patriť samo sebe. V tom tele teda musí byť niekto, kto hovorí: “To je moje telo.”

     Telo je hmota. Hmota nevie myslieť, nevie cítiť, nevie si pamätať, to dokáže iba vedomie. Ja ale dokážem myslieť, cítiť a pamätať si, dokážem túžiť po svojej vlastnej dokonalosti.
     Takže som vedomie. 

“Buďte dokonalí, tak ako je dokonalý náš Otec na nebesiach.”

V týchto slovách je obsiahnutá všetka úloha nášho bytia.

To ale neznamená odvrátenie sa od vonkajšieho sveta, lebo vonkajší svet je iba odrazom sveta vnútorného a tým aj jeho súčasťou.

Okamih trpezlivosti môže uchrániť pred veľkým nešťastím, okamih netrpezlivosti dokáže zničiť celý život. - Čínske príslovie

Každý z nás v sebe nosí dve povahy: KAINA a ÁBELA.
Meno Kain znamená “majetok”. KAIN je časť človeka, zameraná na seba, chamtivá a panovačná, ktorá stále skúša niečo získať do svojho vlastníctva alebo iným vnútiť svoju vôľu. Inými slovami KAIN v nás, chce vlastniť, panovať, presadzovať sa.

Zmysel môjho života tkvie v precitnutí v sebe samom.
Poznať, kto som. Kde stojím? Kam chcem ísť? Čo odo mňa život chce? Ako to môžem splniť?
Znamená to nechcieť byť niekto iný, ale úplne prijať sám seba.
Prevziať svoje duchovné dedičstvo a prijať hojnosť.

Poznať, že som vládcom v obrovskom univerze, univerze svojho tela. V tejto ohromnej ríši je každá moja myšlienka zákonom, určuje, či budem zdravý alebo chorý, určuje akýkoľvek môj osud.

     Prišiel som sem s určitým úmyslom.
     Jeho realizáciu dosiahnem iba vtedy, keď spoznám svoju životnú úlohu, prijmem ju a splním.

     Zmysel svojho života spoznám keď si položím tieto otázky:

    Prišiel som na tento svet s určitým úmyslom. Dokážem ho realizovať iba vtedy, keď spoznám, aké je moje poslanie, prijmem ho a splním.

    Povolanie by malo byť niečo, pre čo človek žije, nie z čoho je živý!!!
    Nikto nemôže byť vo svojom povolaní úspešný, keď nemá svoju prácu rád. Keď nie sú povolanie a poslanie jedno a to isté, neslúžia sebarealizácii a nie sú na úžitok.

     Na začiatku bola vôľa Jediného, ktorý chcel byť mnohé. Jeho vôľa sa prejavila ako proces stvorenia. Byť všetko je prejavom Jeho vôle.

     Absolútno, jediná skutočnosť za akýmkoľvek zdaním, je večný, všadeprítomný, bezbrehý a nemenný princíp, o ktorom sa nedá nijako premýšľať, lebo so svojím obmedzeným rozumom nie sme schopní pochopiť jeho neobmedzenú neskutočnosť.

     Dokážeme túto “jedinú silu” za všetkým zdaním poznať iba ako niečo, čo je rôznorodé. Akýkoľvek ľudský výraz alebo akékoľvek ľudské porovnanie by ju iba zmenšili. Táto “jediná sila” predchádza akémukoľvek manifestovanému a obmedzenému bytiu.

    Láska je základným zákonom sily, ktorej hovoríme Boh.
     Keď sa naučíme milovať a dokážeme to spojiť s múdrosťou, sme dokonalí.

     Dokiaľ sme na Zemi, je našou úlohou - zmyslom nášho života - naučiť sa milovať. To neznamená len lásku k partnerovi, ale lásku všeobecnú, všeobsahujúcu, ktorá nevylučuje nič a nikoho, a stáva sa tak poslom lásky božej. Milovať znamená tiež využiť všetky možností, ako byť nádejou pre svojich blížnych.

    Každý človek sa snaží nájsť ideálneho partnera, ale len máloktorí majú dojem, že sa im to podarilo.

     Ideálny partner alebo duševný partner je osoba, s ktorou je možné sa optimálne rozvíjať. Nie je to len spojenie dvoch ľudí, ale dvoch duší, so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami pre súžitie a pre lásku.

    Mnohí ľudia majú strach zo samoty. Bez partnera sa cítia neschopní života, nedokážu byť šťastní a dúfajú, že ich osamelosť zmizne, keď budú s niekým žiť.
     Dvaja nešťastní ľudia sa však nestávajú šťastnými len preto, že sú spolu. Najviac sa k tomu pripojí strach, že toho druhého opäť stratia.

     Strach nie je dobrou základňou pre ozajstnú lásku.

     Prvým krokom na ceste k ozajstnej láske je to, že tomu druhému venujem bezpodmienečnú náklonnosť a z tejto náklonnosti získam toľko uspokojenia a šťastia, že sa už nepýtam, čo za to dostanem.
     Keď niečo dostanem, je to darček navyše.

     Pokiaľ chcem byť v láske šťastný, musím sa zbaviť dvoch vecí:

1.       strachu, že nebudem dosť milovaný a 
2.       žiadosti chcieť toho druhého vlastniť .

     Lebo kto má strach a chce vlastniť, nakoniec príde úplne  o všetko.

 

 

Tento dôležitý zákon vyrovnáva rozličné pôsobenie a stará sa o to, aby bola neustále zachovávaná harmónia alebo aspoň aby bola čo najrýchlejšie znovu nastolená.
Je možné z neho priamo odvodiť všetky ostatné duchovné zákony, lebo sú v ňom obsiahnuté.

Zákon harmónie sa stará tiež o to, aby rôzne pôsobenia duchovných zákonov nakoniec viedli opäť k harmónii.

    Zákon evolúcie hovorí, že všetko sa neustále mení. Panta rhei, všetko plynie, hovoria Gréci.

     Akýkoľvek poriadok v prírode, ba dokonca v celom vesmíre, poukazuje na pokračujúci vývoj, na vyššie bytie. V celom univerze neexistujú dve veci, bytosti alebo javy, ktoré by boli absolútne totožné.
     Všetko je jedinečné, aj tento okamih. Nikdy ešte nebol a už nikdy nenastane. Akékoľvek stvorenie je jedna jediná večná premiéra.

    Zákon zhody alebo analógie hovorí:
    “Ako hore, tak dole, ako dole, tak hore.
    Ako v malom, tak vo veľkom.
    Ako vonku, tak vnútri.”

    Tým zákon tiež hovorí, že určitý obsah musí mať tiež určitú formu - obsah a forma sú identické.

    Neexistuje nič okrem energie. Všetko, čo je, je energia.
    Je veľmi dôležité, aby sme energiu chápali nielen v úzkom fyzikálnom zmysle. Tiež my ľudia vytvárame energetické pole a sme jednotkami informácií. Ľudia, veci, okolnosti, situácie, myšlienky, pocity, to všetko sú prejavy rôznych vibrácií energie.

Aby som mohol premieňať energiu, musím zo všetkého najskôr sám seba vnímať ako energiu.

Všetko, čo je “vo mne”, poznať ako energiu a potom sa túto energiu naučiť vedome meniť. Všetky ostatné duchovné zákony slúžia tomuto cieľu. Teraz ide predovšetkým o to, ako energiu vedome vnímať.

    Pre to, čo chcem dosiahnuť, si môžem vedome vytvoriť rezonanciu. Alebo tiež nie.
    Môj úmysel a moja viera postačí k tomu, aby sa to stalo alebo nestalo. Ak chovám vovnútri nejaký určitý úmysel, ale som pri tom presvedčený o opaku, nemôže sa môj zámer samozrejme uskutočniť, pretože moje sily stoja proti sebe a navzájom sa blokujú.

     Mal by som sa predovšetkým naladiť na rezonanciu úspechu, lebo v živote potrebuje úspech každý. To je viac než peniaze a blahobyt, nikto sa predsa nepustí do nejakého podniku s úmyslom nemať úspech. Potom by to vôbec nemusel robiť.

    Všetko, čo vás obklopuje, má energetické pole.

    Zistíte napríklad, že po rozhovore s niektorými ľuďmi ste vždy unavení. S inými sa naopak, cítite povzbudení a osviežení. Existujú energetické polia, ktoré vás oslabujú a naopak polia, ktoré vás posilňujú.

     Dbajte na to, aby ste sa vždy obklopovali energetickými poľami, ktoré vás posilňujú, a tiež ich sami vytvárajte, (partnerstvá, zamestnania, bývanie).

    Mám ale tiež svoju “prapôvodnú vibráciu”, určité moje vlastné bytie, ktoré je jedinečné a môžem ho vnímať.

    Aký vlastne mám byť?
    Čo je môj úplne osobný energetický potenciál, ktorý má byť rozvinutý?
    Aký spôsob života s ním je v súlade a aký nie?

    Čo to znamená, že toto energetické pole je našim vlastným potenciálom, ktorý je treba rozvíjať?

     Tento zákon hovorí: Všetko sa pohybuje, nič nestojí na mieste, všetko neustále vibruje.
     Energia a hmota sú len prejavy vibrácií rôznych frekvencií. Dokonca aj v hmote, ktorá je zdanlivo pevná, molekuly neustále kmitajú. Práve tak je tomu pri svetle, teple, alebo energii.

     Každá myšlienka, každý pocit, každé prianie, či každá vôľa, sú sprevádzané vibráciami rôznych frekvencií a pôsobia tak podľa svojej sily a vnútorného obsahu.
     Práve tak na mňa pôsobí všetko, čo vnímam, alebo čo si predstavujem.

     Energiu máme všetci, inak by sme nemohli žiť.
     Táto energia sa môže javiť ako telesná sila, ako zdravie alebo ako vyžarovanie. Svojou energiou môžeme ostatných priamo strhnúť.

     Slovo “energia” pochádza z gréčtiny a znamená “pôsobiacu silu”. Fyzika definuje energiu ako silu násobenú diaľkou dráhy.
     Energiu spotrebovávame, či pracujeme, pohybujeme sa alebo sme v pokoji. Dokonca aj naše myslenie spotrebováva energiu.

      Energia nemôže byť vyrobená ani zničená, iba premenená z jednej formy na inú.

    Tento zákon hovorí, že všetko, čo existuje, má dva póly, ale je v skutočnosti jedno a to isté.
     Všetky zdanlivé protiklady sú podľa svojej podstaty identické, len sa líšia stupňom svojho výrazu. Šťastie a nešťastie, láska a nenávisť, sú v skutočnosti len dva póly tej istej veci.

     Každý jav na tomto svete má dve strany.
     Oblasť ležiaca medzi týmito dvoma stranami je však len jedna. Akonáhle dospejeme k pochopeniu, spoznáme jednotu medzi oboma pólmi, zdanlivá dualita sa vytratí a my budeme opäť v súlade sami so sebou, so životom, s akýmkoľvek stvorením.

     Akékoľvek bytie má svoj individuálny rytmus, ktorý stúpa a klesá. Všetko má svoj príliv a odliv.
     Rozsah výkyvu kyvadla na ľavú stranu odpovedá výkyvu doprava. Každý extrém je vyrovnaný extrémnym výkyvom na druhej strane.

     Zákon rytmu sa prejavuje v akomkoľvek stvorení.

     Rovnaké priťahuje rovnaké a je posilňované rovnakým.
     Nerovnaké sa navzájom odpudzuje.
     Silnejší ovláda slabších a prispôsobuje si ich.
     Každý môže priťahovať iba to, čo zodpovedá jeho súčasnej vibrácii. Strach teda priťahuje to, čoho sa bojíme.
     Naše chovanie určuje naše vzťahy.

     Keď sa snažíme meniť svet podľa svojich prianí a snov, často počujeme:
    “Nebuď taký rojko, musíš byť predsa realista!”
     Ako môžeme uskutočniť svoje sny a zároveň byť realistami? Sny sa predsa nedajú realizovať nikde inde než práve v realite.
 
     Ako sa teda sny stávajú realitou? 

Bolo by ale ilúziou myslieť si, že ilúzia je ilúzia.
 To, čo veľkí mudrci sveta nazývali “vidinou” alebo klamom, ilúziou, neznamená, že to neexistuje. Znamená to len, že zdanie nie je tým, čím sa zdá byť (realitou) a že za ilúziou nájdeme skutočnosť, ba dokonca že samo zdanie pozostáva z reality.

   V skutočnosti je všetko skutočnosť, len sa to ukazuje iné, než to je. V skutočnosti existuje len jedna skutočnosť a všetko, čo je, je prejavom tejto jednej skutočnosti.

    Musíme sa oslobodiť z “väzenia daností” a naučiť sa vnímať realitu ako prechodný stav stvorenia, ktorý len čaká na to, až bude ešte lepšie prispôsobený dokonalosti.
     Takzvané “skutočnosti” budú stále menej dôležité, pretože sú len prechodnými zastávkami na ceste k tomu ozajstnému.
     Stále dôležitejšia pri tom ale bude moc myslenia, lebo realita nie je jednoduchá, je privolaná tým, že v ňu uveríme.
     Pritom nie je dôležité, aká nepravdepodobná sa tá realita javí, lebo všetko je možné rovnakou mierou. Známe príslovie hovorí: “Buď realistický, ver v nemožné!”

    Podvedomie nemá tvar, je bez hraníc a večné.
    Je to dokonalý potenciál rovnako ako prapôvodná energia, prapôvod všetkého, čo je. Pokiaľ vstúpi podvedomie do času a priestoru, stáva sa vedomím. Život je vedomie v neustálej premene.

     Vedomie má schopnosť tvoriť, nechávať sa prejaviť (veci, situácie, udalosti, stretnutia, náhody a pod.) A má tiež schopnosť všetky vytvorené kreácie opäť rozpustiť, vymazať. Stvorenie je krokom od vedomia k existencii a vymazanie je krokom od existencie k vedomiu.

     Realita sa vymyká našej kontrole podľa toho, do akej miery nevedome zachádzame so svojím presvedčením.
     Prežívame a dostávame to, v čo veríme. Ak neveríme, že prežívame to, v čo veríme, tak to neprežívame, pretože veríme, že to neprežívame.
     Ak nie sme vedome pôvodcom, (stvoriteľom), svojho presvedčenia, preberajú vládu nad tvorbou našej budúcnosti minulosť a doterajšie presvedčenie.
    Kedykoľvek nie som vedomý, je moja budúcnosť tvorená minulosťou.

    V živote nie sú skúšky.
    Zdanlivé skúšky existujú iba v dualite. Jednota žiadne skúšky nepozná. Skúškou je len toto rozpoznať a prežiť.
    Existencia skúšky spočíva v tom: poznať, že skúška je súčasťou ilúzie.
    Nevyhnutnosť skúšky, ako aj ukončenie akéhosi učebného procesu, ktorý sme si sami vytvorili, vzniká iba presvedčením o tom, že Zem je školou života. Z čoho by sa ale malo skúšať?

    Mať za niečo zodpovednosť znamená byť pôvodcom, byť esenciou, podstatou.
    Byť vedomým stvoriteľom svojich presvedčení a tvorcom každého okamihu a budúcnosti svojho života.

    Prvá rovina
     Najskôr tu je akože prvá rovina pochopenia, vonkajšia rovina, v ktorej chápem, čo sa mi hovorí, kedy rozumiem posolstvu svojho tela a nasledujem ho.
     Je to rovina, v ktorej chápem reč životných okolností a riadim sa ňou. Rovina, kedy spoznám, že moje telo a život nevedia klamať a že realita len odráža moje vedomie. Toto zrkadlo tiež nevie klamať.

     Život ku mne neustále hovorí a čaká, že pochopím to, čo mi hovorí. Najskôr tomu musím porozumieť a potom sa podľa toho môžem riadiť. (K tomu sa vrátime v kapitole o zákone učenia).

     Akonáhle sa začneme zaoberať “skutočnosťou skrytou za zdaním”, musíme sa pripraviť na to, že vstúpime do úplne iného sveta.
    Ale bolo by ilúziou veriť, že ilúzia je ilúzia. Ilúzia je “inkarnáciou skutočnosti”. Aj z ilúzii však vznikajú ilúzie, a tak z ilúzie bytia vzniká ilúzia ega.

    Realita je to, čo bolo stvorené.
    Skutočnosť je to, čo tvorí.
    Takzvané skutočnosti budú ale čím ďalej tým menej dôležité, pretože sú len zastávkami na ceste k pôvodnej realite.