Ľudí, ktorí sa nehnevajú, je zúfalo málo. Ale aj tak existujú a sú dôkazom, že to je možné. Hnev je vždy produktom zlej kontroly pocitov a je priamo výzvou pre rôzne choroby.

      Hnev podporuje nervozitu a pri budúcej príležitosti spôsobí, že sa rozčúlime ešte rýchlejšie. Srdce bije nepravidelne a môže dokonca nastať srdcový infarkt. Krvný tlak stúpa. Svaly sa napínajú. Trávenie je negatívne ovplyvnené. Následkom sú zlý spánok a únava. Môžu sa dostaviť bolesti hlavy alebo migréna.

      Častým následkom hnevu je zlá nálada. Myslenie a konanie nie je plne ovládané. To môže vyvolať tvorbu žalúdočných vredov a žlčníkových kameňov. Imunita je oslabená a my predčasne starneme, vädneme, sme stále slabší a viac chorí.

      Hnevom sa trestáme za chyby iných.
      Sami sa oslabujeme negatívnymi vibráciami svojho vedomia. Nesprávnym zachádzaním s okolnosťami negatívne ovplyvňujeme svoju výkonnosť práve vtedy, keď by sme mali byť vo vrcholovej forme. Nikto si nemôže dovoliť sa hnevať a hnev robí všetko ešte horším!

     Kvôli čomu sa rozčuľujeme?
      Rozčuľujeme sa kvôli svojim problémom, okolnostiam alebo veciam. Hneváme sa na iných aj sami na seba. Sme zlostní, pretože máme problémy!
     Čo to sú ale “problémy?” Problémy vznikajú tým, že okolnosti nezodpovedajú našim predstavám.
     Prečo teda nezmeníme svoje predstavy?

      Akonáhle už nič neočakávam, odpadajú akékoľvek dôvody k tomu, aby som sa hneval.
      Kvôli čomu tiež? Okolnosti už vo mne nenachádzajú nič, s čím by mohli byť v rozpore. Okrem toho sú problémy účelom života, rovnako ako je učenie účelom školy.
     Problémy ma upozorňujú na vlastné nedostatočnosti. Podľa toho, do akej miery odstránim svoje nedostatočnosti, zmiznú aj problémy. Rovnako ako zmizne nedostatok, keď sa stratila príčina.

     Hnev je vždy zároveň tiež agresia - odpor proti niečomu. Inak povedané, je to negatívna energia, ktorá vytvára disharmóniu. Disharmónia je ale predstupňom choroby.

      Rozčuľovať sa znamená nesúhlasiť so životom, aký je.
      Nech už sa ale hneváme na čokoľvek, predmetu nášho hnevu je to srdečne jedno. Situácia sa naším hnevom vôbec nezmenila, čo je samo o sebe dôvod k ďalšiemu rozčuľovaniu!!! No nie je to na zlosť?

     Bez ohľadu na to, kvôli čomu sa hneváme, cenou je vždy naše zdravie.
     Spýtajme sa radšej sami seba:
     To znamená, že je jedno, kto ťahá za šnúrky - ja budem aj tak podľa toho skákať?

     Keď sa niekto kvôli niečomu urazí, ukazuje tým len, že sa mu ešte nedostáva múdrosti a sebadôvery. Nadávaním sa koniec koncov situácia nezmení. Ukazuje len, že ten druhý nie je v harmónii. Mal by som mu skôr pomôcť, aby sa upokojil, namiesto aby som sám reagoval disharmonicky.

      Samotný podnet k hnevu je menej dôležitý ako spôsob, akým reagujem na určité okolnosti, ako vnímam mieru ich dôležitosti a ako sa s ním vysporiadam.
     Všetko záleží len na mojom postoji, a nie na vonkajších okolnostiach!

     Existuje veľa rôznych spôsobov ako zachádzať s hnevom.
     Mnohí sa uhryznú do úst, sčervenejú, zovrú päsť, nič ale nepovedia a svoj hnev prehltnú.
     Iní dajú svojmu hnevu priechod hlasnými slovami, začnú druhého urážať a nepýtajú sa, či k nemu náhodou nie sú nespravodliví.
     Nemali by sme ale krivdu oplácať krivdou, najmä keďsme si ju spravidla zavinili sami. Hlavne by sme nemali veriť, že sa musíme hnevať!

     Keď si niekto o mne urobí falošný obrázok, nadáva mi alebo ma naopak prehnane chváli, nevytvára to žiadnu novú skutočnosť - ja som aj tak taký, aký som!
     A nikto na celom svete nemá moc to zmeniť - jedine ja sám!

     Čím častejšie a intenzívnejšie prežívam hnev, tým horší je môj celkový stav. Veľké záťaže majú dlhodobé následky na zdravie, zatiaľ čo drobné mrzutosti sa väčšinou prejavia len na momentálnej nálade. Takže by bolo dobré, aby sme sa odnaučili hnevu.

     Hnevu sa zbavím, keď:

• budem každého človeka prijímať takého aký je, a nechám len na ňom, či sa zmení a kedy. Nie každý môže byť môj priateľ, ale každý je môj učiteľ.
• Prepustím všetky očakávania a dovolím životu, aby bol taký, aký proste je. Dokiaľ totiž mám očakávania, zákonite zažívam stále nové sklamania.
• A tiež okrádam sám seba, pretože sa hnevom pripravujem o dary života. Keď príde to, čo očakávam, nie som nijako šťastný, pretože som to koniec koncov očakával. Keď príde niečo, čo som nechcel, hnevám sa. Pritom má život len jednu možnosť ako urobiť to, čo očakávam, ale zato tisíc možností ako to urobiť inak. Môžem sa samozrejme niekoľkokrát denne rozčúliť, ale nie som povinný to robiť!
• poznám, že nič a nikto na svete nemá moc ma rozhnevať. Len ja sa môžem hnevať, kedy chcem - na všetko a na každého - a len ja to môžem nechať raz a navždy!

     Keby ľudia častejšie šli do seba, neboli by tak často bez seba.
     Myšlienková disciplína a psychohygiena sú dva dôležité kroky nášho vývoja. Všetci v sebe máme vnútorný poklad, ale aby sme ho vyzdvihli do svojho vedomia a mohli ho využiť, musíme sa rozvíjať.
     Predstavte si vo svojom vnútri dlhý zvitok papiera, na ktorom je napísané, kde nájdete poklad. Aby ste sa k nemu dostali, potrebujete informácie. Musíte teda zvitok rozvinúť a krôčik za krôčikom sa ukrytého pokladu dopátrať.

     Podstatný rozdiel medzi myslením idealistickým a pozitívnym spočíva v tom, že v prvom prípade niečo chcete a v druhom v niečo veríte!
     Idealistické myslenie je chcenie, ktoré nie je podložené žiadnou vierou. Viera je vnútorná istota, že to, čo si prajete, môže byť stvorené.

     Skutočne pozitívny človek je zo svojho vnútorného presvedčenia pozitívne naladený a vtedy - a práve preto, keď sa objavia ťažkosti a problémy.
       Pozná v nich totiž úlohy, možnosti a šance, ktoré mu život ponúka.

P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Diskusia o ňom prebieha na našom fóre v tomto linku, a budeme radi, keď sa i vy do nej zapojíte.

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca		Ďalšia >