Počúvaj, synček. Ja ti tu rozprávam a ty ešte spinkáš s rúčkou pod líčkom a rozstrapatenými vláskami na čielku. Vkročil som do tvojej detskej izbičky sám.
     Pred pár minútami, keď som sedel v knižnici a čítal som si, zaliala ma vlna výčitiek a s pocitom viny som pristúpil k tvojej postieľke.

     Premýšľal som o tom, že som ti dnes strpčoval život.
     Napr., keď si sa obliekal do školy, vyčítal som ti, že namiesto toho, aby si sa poumýval, si si len prebehol uterákom po tvári a neočistil si si ani topánky. Tvrdo som sa na teba osopil, keď si hodil veci na zem.

     Aj pri raňajkách som videl iba nedostatky, čosi ti padlo na obrus, hltal si ako hladoš, vykladal si si lakte na stôl. Natrel si si na chlieb horu masla a keď si sa začal hrať a ja som odchádzal, aby som stihol vlak, obrátil si sa, rúčkou si mi zakýval a zvolal: "Čau ocko!" a ja som zvraštil obočie a povedal: "Nehrb sa, vystri sa!"

     A všetko sa to zopakovalo ešte raz.
     Keď som sa neskoro popoludní vrátil, kľačal si na chodníku a hral si sa. Bolo ti vidieť diery na ponožkách. Ponížil som ťa pred kamarátmi, keď som ťa hnal pred sebou domov. Ponožky sú drahé a keby si si ich mal kupovať sám, staral by si sa o ne lepšie.

     A pamätáš si, ako si neskôr bojazlivo prišiel do izby, kde som čítal?
     Z pohľadu ti priam kričala urážka, ktorú si utrpel. Keď som netrpezlivo odtrhol oči od novín, lebo si ma vyrušil, zastal si váhavo vo dverách. "Čo chceš?", zaútočil som príkro.
     Nepovedal si ani slovo, rozbehol si sa ku mne, hodil si sa mi okolo krku, pobozkal si ma a s láskou, ktorú ti vložil do srdca sám Boh, si ma stisol. Taká láska, aj keď nie je prijatá, nikdy nevädne. A potom si odišiel a skackal dole schodmi.

     Vtedy mi vypadli noviny z rúk, synček, a zmocnila sa ma veľká úzkosť. Čo sa to so mnou robí?
     Zvykol som si hľadať vinu v iných a okrikovať ich. Toto je odmena za to, že si ešte dieťa, a nie dospelý?

     Od tejto noci to bude inak. Teraz som prišiel za tebou a kľakol som si k tvojej postieľke. Hanbím sa sám pred sebou.

     Je to biedna náhrada. Viem, že by si nepochopil, čo by som ti povedal, keby si bol hore.
Ale od zajtrajška budem tvojím skutočným ockom. Budem ti kamarátom, bude mi zle, keď sa budeš zle cítiť ty, a budem sa smiať spolu s tebou. Zahryznem si do jazyka, keď sa mi dostanú na pery netrpezlivé slová. Budem si stále opakovať ako obradné slová: "Je to ešte dieťa, je to ešte len chlapec!"

     Bojím sa, že som sa k tebe správal ako k dospelému. A ty, synček, ako ťa tu vidím zababušeného v postieľke, si ešte len dieťa. Ešte včera si bol v náručí mamy s hlavičkou opretou o jej rameno... Žiadal som od teba veľa, príliš veľa.

     Chceme vždy veľa...  od iných.

     Toľko poviedka, z knižky Bruna Ferrera Spev svrčka (Malé príbehy pre potešenie duše), z ktorej by sme si mali zobrať ponaučenie. Často na ňu myslím, len nie vždy sa  mi to podarí aj v praxi realizovať...
     Kanhwa

P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.

< Prechádzajúca		Ďalšia >